Muzikál Tick, Tick…BOOM!: „Dokonalosť“ sa preceňuje
Keď sme sa so 7 statočnými dohodli, že vám v rámci letnej divadelnej pauzy priblížime svoje muzikálové srdcovky, Jonathan Larson bol pre mňa jasnou voľbou – je pre mňa skladateľom z kategórie „láska na prvé počutie“, pretože hneď po tom prvom počutí vo mne zanechal stopu, ktorá už nikdy nezmizne. V jeho tvorbe je niečo, čo vás jednoducho donúti si ho vypočuť bez ohľadu na to, aký si na ňu vo finále spravíte názor. O jeho výnimočnosti a istej dávke „svojskosti“ svedčí aj nasledujúci citát:
– „Kto je ten chlapík?“
– „Myslíš Jonathana?
– „Áno, čo je zač?“
– „Ako to myslíš?“
– „No, vieš, pred chvíľou sme sa bavili a ja som sa ho pýtal, čím sa živí. A on mi s úplne vážnou tvárou odvetil: ‚Som budúcnosť muzikálového divadla‘.“
(z knihy Without You od Anthonyho Rappa)
Zdá sa to byť dosť odvážne tvrdenie, čo myslíte?
Ako však čas ukázal, naozaj nebol ďaleko od pravdy. Jonathan Larson je bezpochyby autorom, ktorý na Broadwayi v období, v ktorom tvoril, vyvolal doslova revolúciu. S muzikálom RENT (na motívy opery La Bohéme od Giacoma Pucciniho), sledujúcim životnú cestu siedmich priateľov, potýkajúcich sa s vážnymi finančnými problémami, pandémiou AIDS či tieňmi minulosti, priniesol na Broadway rockovú hudbu, ktorá dosiaľ bola v divadle raritou, a otvoril témy, ktoré verejnosť považovala za tabu. Muzikál sa stretol s obrovským úspechom a získal dokonca Pulitzerovu cenu v kategórii dráma, pričom toto ocenenie je v tomto prípade o to významnejšie, že sa zriedka stalo, aby ho získalo dielo tohto žánru.
Svojho úspechu sa však, bohužiaľ, už nedožil. Príbeh Jonathana Larsona je však o to smutnejší, že celú svoju túžbu preraziť vo svete muzikálového divadla zanechal ako svoju spoveď v rockovom monológu Boho Days. Ide o príbeh inšpirovaný New Yorkom 90. rokov, o tom, čo mu (ne)priniesol život v New Yorku – v súčasnosti je však známy skôr svojou muzikálovou podobou pod názvom Tick, Tick…BOOM!, ktorá vznikla vďaka blízkej priateľke Jonathana Larsona, Victorii Leacock. To ona požiadala scenáristu Davida Auburna, aby sa jeho textov ujal. Ten materiál zrekonštruoval, zredigoval a rozpísal pre troch hercov, a tak do príbehu vstúpil aj najlepší kamarát Jonathana Larsona, Michael, a priateľka Susan. Premiéra sa následne konala v roku 2001 Off-Broadway v Jane Street Theatre v New Yorku. Odvtedy sa muzikál objavil v desiatkach produkcií na divadelných scénach po celom svete. V Prahe sa Tick, Tick…Boom! dočkalo svojej premiéry 15.2. 2018 v Divadle na Prádle, kde síce už malo svoju derniéru, no už čoskoro sa vo svojej filmovej podobe objaví na Netflixe v réžii muzikálového génia Lina-Manuela Mirandu.
Príbeh muzikálu Tick, Tick…BOOM! je kapitolou v živote, s ktorou sa mnohí (nielen) mladí ľudia dokážu (i keď neradi) stotožniť. Jon o týždeň slávi tridsiate narodeniny, no namiesto toho, aby pripravoval oslavu s priateľmi, prežíva existenciálnu krízu. Zo všetkých strán počúva o tom, že tridsiatka je zlomový životný míľnik, kedy by už človek mal mať stabilný príjem, vzťah a k tomu ideálne dve deti, psa a dom so záhradou, teda „poriadok v živote“. On však namiesto toho trávi celé dni v bistre so smiešnym platom a neznesiteľnými zákazníkmi, žije na energeťákoch a koláčikoch Twinkies a noci trávi písaním muzikálov, ktoré však vo finále nechce nikto na Broadwayi uviesť . Jeho priateľka Susan mu začína veľmi nápadne naznačovať, že presne taký „poriadok v živote“ by rada mala v tom svojom a jeho najlepší kamarát Michael ho presviedča, aby svoju kreativitu radšej speňažil v nadnárodnej firme. Jon však toto odmieta počúvať a všetok voľný čas venuje príprave muzikálu Superbia. Bude všetka snaha nakoniec stáť za to?
V momente, keď sa ozve tikanie hodín, nastúpite na emočnú horskú dráhu – v jednej chvíli slzíte od smiechu počas Jonovej zmeny v bistre, a vzápätí vás obleje ľadová sprcha. Tick, Tick…BOOM! je muzikál, ktorý naozaj nemá jediné hluché miesto a donúti vás poriadne sa zamyslieť nad tým, čo je vlastne ten „dokonalý život“ a či je naozaj taký dokonalý, ako ho všetci popisujú, a nerobia ho dokonalým práve všetky jeho nedokonalosti.
Čaro muzikálu znásobuje aj jeho hudba, ktorá ponúka prierez rôznymi žánrami od popu cez poprock či dokonca country – Terapie (Therapy), vďaka čomu je veľmi pútavý pre širokú škálu divákov. Špecifický je aj z hľadiska textov – myslím, že v máloktorom muzikáli nájdete 3minútovú ódu na koláčiky Twinkies 😊. Nechýbajú však ani silné texty, v ktorých sa každá z postáv spovedá zo svojich ukrývaných trápení. Mojou obľúbenou piesňou je však Možná se mýlím (Come To Your Senses), k tej sa však ešte dostanem…
Tick, Tick…BOOM! som zatiaľ mala možnosť vidieť len v pražskej verzii v produkcii art4rent, z.s. a v podaní Tomáša Vaňka (Jon), Lucie Jagerčíkovej (Susan) a Petra Pechu (Michael). Na túto produkciu však spomínam veľmi rada – pozitívnu energiu, ktorá z nej vyžarovala, cítili snáď ešte aj turisti na Pražskom hrade.
Predstaviteľ Jona, Tomáš Vaněk, je pre akýkoľvek projekt súvisiaci s Jonathanom Larsonom jednoznačnou voľbou – je vidieť, že preňho je tento autor srdcovou záležitosťou a jeho štýl hudby mu dokonale sedí.
Veľmi zdarnou voľbou bola aj Lucia Jagerčíková v roli Susan. Bolo vidieť, že jej na Jonovi veľmi záleží, no zároveň nechce kvôli nemu obetovať svoje vlastné sny. Táto rola však prichádza ešte s určitým „protipólom“ – Jonovou „mierne“ bláznivou kolegyňou Karessou, ktorej najvýraznejšou scénou bola pieseň Možná se mýlím (Come To Your Senses), pri ktorej svoj balíček vreckoviek potrebovali ešte aj prázdne sedadlá.
Peter Pecha (Michael) je vlastne presným protikladom Jona, ktorý sa svojho kamaráta, s hlavou večne v oblakoch, snaží držať pri zemi, no zároveň v ňom vidí mladého Michaela, ktorý sa vzdal sna stať sa hercom a teraz presviedča sám seba, že sa rozhodol správne.
Role Susan a Michael so sebou navyše priniesli „bonus“ v podobe postáv otravných zákazníkov bistra, Jonových rodičov, či veľmi osobitej agentky Rosy Stevens, ktoré boli skvelým spestrením a svoj skrytý herecký talent dokonca predviedla aj kapela, pri brainstormingu a spoločnom reťazení asociácií pre uvoľnenie kreativity 😊.
Čo dodať na záver? Tick, Tick…BOOM! ma zaujal najmä preto, že ide o žiarivý príklad toho, že aby vzniklo predstavenie, ktoré pritiahne pozornosť, nie sú nutné obrovské kulisy, ani početné zbory – stačí minimalistická scéna, traja herci, ktorí na nej nechajú svoje srdce a každú chybičku dokážu spraviť súčasťou predstavenia, takže neznalý divák si nič nevšimne a ten, čo už prehľad má, sa dosť pobaví 😁. A k tomu aspoň jeden balíček Twinkies. 😊
Leave a Reply
Want to join the discussion?Feel free to contribute!