Predstavenie Clarkston: Príbeh dvoch stratených chlapcov, ktorí sa (možno) našli

Príbeh o hľadaní samého seba a zmyslu života pod tieňom nevyliečiteľnej choroby. O tom, aký dopad má závislosť od drog na vzťahy, a o zžívaní sa so svojou orientáciou napriek strachu z postoja okolia. Áno, Little Lotte si zase vytipovala to najdepresívnejšie, čo sa dá aktuálne na West Ende nájsť, hovoríte si. V tejto jednoaktovke s názvom Clarkston od Samuela D. Huntera však nie je cudzí ani humor, a to práve tam, kde ho najmenej čakáte. Práve ten je efektívnym odľahčením jej ťažkých tém.

Jake prichádza do malého, ospalého mestečka na brehu rieky medzi štátmi Washington a Idaho. Vydáva sa po stopách svojich dávnych predkov Lewisa a Clarka, ktorých príbehy mu poskytujú akúsi emocionálnu podporu. Po tom, ako sa len pár mesiacov predtým dozvedel, že trpí Huntingtonovou chorobou, smrteľným neurodegeneratívnym ochorením, a po následnom stroskotanom vzťahu hľadá miesto, kde sa bude môcť nachvíľu zastaviť. Hľadá si prácu nočného skladníka v hypermarkete, kde spoznáva Chrisa, nádejného spisovateľa, ktorého život je vo veľkej miere ovplyvnený faktom, že jeho mama Trisha je drogovo závislá, hoci s ňou pred časom prerušil kontakt. Ako toto nečakané stretnutie dopadne?

Príbeh sa odohráva pri intímnom, tlmenom osvetlení (Stacey Derosier) a je vo veľkej miere obmedzený len na scénu (Milla Clarke) – prostredia skladu hypermarketu a parkoviska pred ním (dokonca sa tam nedávno objavila myš – dodnes sa nevie, či to bola platená herečka alebo by mali kontaktovať deratizačné služby 😊). Preto jeho čaro stojí najmä na pleciach trojice hercov.

Jake (Joe Locke) túži len po tom, aby v živote dokázal niečo, na čom záleží. Pomyslenie na úspechy jeho dávnych predkov Lewisa a Clarka v ňom vzbudzuje pocity menejcennosti, keďže sám je limitovaný svojou chorobou. Na druhej strane je to však trochu rozmaznaný mladík, ktorý si neuvedomuje, že v mnohých ohľadoch má naozaj šťastie, obzvlášť čo sa týka rodičov. Jeho silná stránka sa však ukazuje najmä v momentoch, keď si k nemu Chris začína postupne budovať dôveru a odhaľovať realitu, v ktorej žije, a napriek tomu, že sú na prvý pohľad z úplne odlišných svetov, stáva sa jeho podporou a spriaznenou dušou.

Napriek tomu, že jeho tvár vidieť na všetkých propagačných materiáloch, ten, z koho výkonu som občas mala zimomriavky, bol práve Ruaridh Mollica ako Chris. Na rozdiel od Jakea, ktorý si je sebou pomerne istý po všetkých ohľadoch, Chris sa zdá byť stratený a voči pokusom o bližšie zoznámenie je spočiatku rezervovaný, no postupne sa začína otvárať. Skutočne však človeka dostane v jednej z posledných scén, v ktorej sa ukáže, aký dopad naňho majú dôsledky konania jeho mamy.

Sophie Melville (Trisha) dostáva v príbehu len obmedzený priestor, no je dôležitou súčasťou Chrisovej cesty. Je vidieť, že svojho syna miluje, no napriek tomu, že sa spolu takmer nestýkajú, dusí ho a prenáša naňho vinu za svoje vlastné chyby. Jej posledná scéna je jedným z najintenzívnejších momentov predstavenia a má rozhodujúci vplyv na Chrisov vzťah s Jakeom.

Pochopiteľne, nie je to predstavenie, z ktorého odídete s úsmevom od ucha k uchu – ale ani s pocitom, že svet je úplne stratený. Hra Clarkston, ktorú ešte do 22. novembra 2025 môžete vidieť v Trafalgar Theatre neponúka falošnú nádej, ale pripomína, že aj keď sa nič nevyrieši, niečo sa predsa len môže zmeniť.