Muzikál Next To Normal: Opäť u Goodmanovcov

Fotka: Oficiálna stránka divadla Donmar Warehouse

Verím, že rodinu Goodmanovcov muzikálovým fanúšikom už veľmi predstavovať netreba. Rockový muzikál Toma Kitta (hudba) a Briana Yorkeyho (libreto/texty), ktorý sleduje príbeh rodiny, ktorej mama trpí bipolárnou poruchou, čo ovplyvňuje celý ich život, si z Broadwaya, cez niekoľko desiatok amerických, európskych, ázijských krajín a Austrálie našiel v roku 2019 cestu aj do Českej republiky do pražského Divadla Na Prádle pod názvom Ne/Normální a neskôr, v roku 2022, po nútenej covidovej pauze, do Městského divadla Brno, kde sa hrá doteraz. O pražskej a brnenskej produkcii sa však už na našom webe môžete dočítať tu. Dnes vám poviem o produkcii, ktorá na svoj čas čakala 15 rokov, no konečne sme sa dočkali – ide o premiéru na londýnskom West Ende. Nebudem zachádzať do hlbokých detailov, prečo sa tak stalo, poviem len, že dôvodom rozhodne nie je strach, že by si nenašiel svoje publikum, o čom svedčia aj desiatky predošlých produkcií po celom svete, niekoľko ocenení Tony Awards a Pulitzerova cena za drámu. Ak by to však niekoho z vás zaujímalo, celú cestu Goodmanovcov do Londýna vo svojom videu zhŕňa londýnsky divadelný kritik a vlogger Mickey-Jo Boucher. Ako to teda v Londýne dopadlo?

Keď sa povie West End, všetci, čo ho už navštívili, si zrejme predstavia obrovské divadlo s dvoma poschodiami a kapacitou niekoľko stoviek ľudí. Pri londýnskej produkcii Next To Normal si však túto predstavu môžete škrtnúť. Odohráva sa totiž na scéne Donmar Warehouse, v divadle, ktoré má kapacitu presne 251 ľudí s absolútne minimálnou medzerou medzi prvým radom divákov a javiskom, takže sedíte priamo u Goodmanovcov v obývačke, prípadne v ordinácii dr. Finea/Maddena a občas máte taký ten pocit, že ste „tretie koleso“ a počúvate niečo, čo by ste asi nemali počuť .

Scéna Chloe Lamford je veľmi jednoduchá, ale zároveň funkčná a dokáže sa rýchlo zmeniť na čokoľvek, čo z nej práve treba mať – niekedy až príliš doslova a nečakane, ale o tom neskôr . Má vrchné poschodie, ktoré veľmi prakticky slúžilo pri paralelných scénach Diany/Dana a Natalie a Henryho. Horné poschodie je takmer celé prekryté bielou plachtou, ktorej úlohou je primárne zakryť kapelu, no svoje funkčné využitie si našla aj v druhom dejstve ako pomyselná bariéra medzi Gabeom a Dianou, ktorý akoby pomaly upadal do zabudnutia…

Režisérom londýnskej produkcie Next To Normal je umelecký riaditeľ divadla Donmar Warehouse Michael Longhurst, ktorý sa tejto inscenácie zhostil s obrovskou starostlivosťou a nebojí sa pri niektorých scénach naozaj „pritlačiť“. Napríklad scéna, kde sa Diana pod tlakom svojej psychiky pokúsi vziať si život, je naozaj veľmi explicitná a posilní v divákovi uvedomenie, že tu nejde „len“ o výkyvy nálad, ale vážne psychické ochorenie, ktoré pri zanedbaní môže mať smrteľné následky.

V hlavnej roli Diany Goodmanovej sa na westendskej premiére predstavila Caissie Levy (inak, pôvodná Elsa z muzikálovej verzie Frozen). Práve ona dodala človeku pri predstavení pocit, že sa naozaj ocitol u niekoho doma svojou absolútnou prirodzenosťou, vďaka ktorej aj zabudnete, že ste vlastne v divadle a celé to umocňuje svojim neuveriteľným hlasom, najmä v piesňach ako „I Miss The Mountains“, za ktorú si takmer vyslúžila standing ovation uprostred prvého dejstva či „You Don’t Know“ alebo „Why Stay?/A Promise“, pri ktorých cítite napätie, ktoré v Diane kumuluje.

Ako Dianin manžel sa predstavil Jamie Parker – jeho Dan je skvelý a lojálny manžel a otec, ktorý by urobil všetko, len aby rodina bola v poriadku, no je uňho cítiť rastúca beznádej, keď vidí, že sa všetko vymyká spod kontroly. Jeho najsilnejší moment bola pravdepodobne pieseň I Am The One (reprise) – ktokoľvek, kto bol do toho momentu v poriadku, v tej chvíli veľmi ocenil kolegiálnosť divákov, ktorí si bez slova podávali balíčky vreckoviek.

Tínedžera Gabea, staršieho syna Goodmanovcov stvárnil Jack Wolfe, ktorý si okamžite získal plnú pozornosť každého v sále a nenechal zo seba ani nachvíľu spustiť oči. Bolo ho naozaj „plné divadlo“, napriek tomu, že väčšinu času hrá „v pozadí“. Občas som mala naozaj pochybnosti o tom, či je to naozaj človek alebo nadprirodzená entita a jeho sólo „I’m Alive“ bolo jedným z vrcholov predstavenia. A mimochodom, keď som hovorila o funkčnom sete a jeho nečakaných zmenách a o Gabeovi, ktorého je všade plno, myslím to doslova – v piesni „My Psychopharmacologist and I“ totiž, so zvyškom rodiny v závese, vybehol na Dianu priamo z chladničky.

Ako mladšia dcéra Natalie sa predstavila Eleanor Worthington-Cox, ktorá dokonale stvárnila vystresovanú tínedžerku, ktorá má pocit, že aby si zaslúžila pozornosť svojich rodičov, musí byť dokonalá. Postupne v nej však narastá panika, pretože stráca kontakt s realitou a navyše začína nový vzťah so spolužiakom Henrym, ktorého náklonnosť ju však skôr desí a má problém si voči nemu vybudovať dôveru.

Nataliinho spolužiaka Henryho stvárnil v Londýne Jack Ofrecio. Od prvého momentu je vidieť, ako mu na nej záleží, je odhodlaný jej to dokázať a nezľakne sa ani keď sa nečakane dozvie o jej rodinnej situácii. Napriek tomu, že trochu bojuje s pochopením faktu, že láska nedokáže vyliečiť duševné ochorenie (10 bodov pre toho, kto vie, odkiaľ pochádza táto veta ), bolo z neho cítiť, že to má pevne v rukách, aby sa oňho mohla oprieť. Čo dodať, na 17 ročného puberťáka má naozaj obdivuhodnú emocionálnu inteligenciu.

Na záver nesmiem zabudnúť na dvojrolu Dr. Finea/Maddena, ktorých si zahral Trevor Dion Nicholas, ktorý napriek tomu, že jeho priestor na scéne je značne limitovaný, si dokázal divákov získať, najmä v momente, keď si ho Diana predstavuje ako rockového speváka. Síce ho neskôr Diana obviní, že bol desivý, ale rozhodne nie tak, ako dve sestričky, ktoré sa objavili v scéne s elektroliečbou a vyzerali skôr ako keby ju išli odviesť do elektrického kresla.

Londýnska premiéra Next To Normal teda dopadla naozaj výnimočne, a veľmi rada by som vás pozvala, aby ste sa išli pozrieť tiež, no v tejto chvíli to vyzerá, že o pár dní sa končí. Ale ktovie, možno prekvapí, presťahuje sa do iného divadla a pridajú sa predstavenia, v prípade čoho by som naozaj  odporučila, aby ste tak urobili, pretože v dnešnej dobe, keď je naše duševné zdravie pod väčším tlakom, než kedy predtým, sú takéto inscenácie naozaj dôležité a túto rozhodne stojí za to vidieť.